Sebaobrana pre ženy sa za ostatných pár desiatok rokov dostala do povedomia vedeckých kruhov aj širokej verejnosti. Výskumy o nej hovoria ako o jednom z najlepších preventívnych opatrení proti násiliu na ženách. S popularitou sebaobrany pre ženy však prichádza aj kritika. Čo tvrdia oponenti, na čom sa ich tvrdenia zakladajú a do akej miery majú pravdu?
*Článok bol prvýkrát publikovaný 07.09.2020.
Je to nemožné
Postoj, že ženy nie sú schopné brániť sa proti násiliu zo strany muža, je pomerne rozšírený. Nasvedčujú tomu aj rady na sebaobranu, ktoré ženy dostávajú – čo robiť PRED napadnutím, resp. ako sa mu vyhnúť (nechoď sama, nechoď po tme, dávaj si pozor na drink, nebav sa s nikým cudzím, nos slzný sprej, …) a čo robiť PO napadnutí (nesprchuj sa kvôli dôkazom, choď na políciu, nechaj si oblečenie, choď do nemocnice, …).
V tejto rovnici však chýba veľmi dôležitá premenná – čo môže žena spraviť POČAS útoku? Kam zmizol krik, vypichnutie očí, zlomenie nosa, zlomenie kolena, úder či kopnutie do rozkroku? Toto všetko sú predsa príklady techník, ktoré ženy po celom svete a v každej vekovej kategórii dokázali použiť a ubrániť sa.
Či už tento postoj vyplýva zo spoločenských očakávaní od žien (jemná, nežná a neagresívna) alebo od biologických rozdielov medzi pohlaviami (ženy sú vo všeobecnosti menšie, ľahšie a tým pádom náchylnejšie byť terčom útoku a obťažovania zo strany mužov), je nepresný a neodzrkadľuje realitu.
Pozrime sa na výskumy:
Sebaobrana je pre ženy nebezpečná
Toto tvrdenie sa opiera o nasledovné domnienky:
- Pokiaľ sa ženy naučia brániť, budú sa dobrovoľne vrhať do nebezpečných situácií.
- Budú prehnane sebavedomé a odvážne.
- Začnú byť agresívne a biť mužov a iných ľudí, pretože môžu.
Inými slovami, ženy podľa týchto tvrdení nie sú dostatočne inteligentné či racionálne, aby použili sebaobranu v správnom čase a na správnom mieste.
Úplne nový rozmer strachu zo ženskej sebaobrany pridali ženy samy. V skupinovej diskusii so ženami, ktoré mali odmietavý postoj voči sebaobrane, padol takýto argument: “Bojím sa toho, pretože si myslím, že by sa mi to mohlo zapáčiť. “
Čo je ale zlé na tom, že si okrem svojich slabších stránok uvedomujem aj tie silné? Prečo je zlé a nebezpečné vedieť sa za seba postaviť a fyzicky sa brániť?
Mne sa tiež sebaobrana zapáčila – natoľko, že ju učím. Zároveň však nechodím do ulíc provokovať konflikty a biť všetkých naokolo. V tomto smere sa stotožňujem s Yudit Sidikman, zakladateľkou ESD Global, ktorá vraví: “Som jednoznačne proti násiliu – no najmä som proti násiliu páchanom na mne.”
Sebaobrana je nevyhnutnou súčasťou sebalásky, rešpektu k sebe samej a slobodného rozhodovania o živote. Sebaobrana neznamená, že musíme zahodiť svoju mierumilovnú, pacifistickú povahu a životnú filozofiu. Čo z toho vyplýva? Fyzickú silu proti niekomu použijeme výlučne v prípade sebaobrany, nikdy ako agresor. To je niečo, na čo kvalitný kurz sebaobrany upozorňuje.
Sebaobrana pre ženy je “victim blaming”
Napriek tomu, že s týmto tvrdením nesúhlasím, viem pochopiť pozadie a emócie, na ktorých sa zakladá. Pozornosť spoločnosti sa zameriava na osoby, ktoré boli cieľom násilia a oveľa menej na tých, ktorí násilie spôsobili. Ešte menej sa rieši kontext, v ktorom sa násilie pácha a spoločnosť, ktorá ho prehliada či legitimizuje. Niekedy stačí málo – povedať, že žena flirtovala a pila, 13-ročné dievča vyzeralo na 18 a malo výstrih – a zrazu sa pozornosť upriami z páchateľa na cieľ násilia.
Na základe victim blamingu (obviňovania obete) ako spoločenského nastavenia, sa kritici a kritičky ženskej sebaobrany ohradzujú práve argumentom, že ženská sebaobrana stavia ženu do pozície zodpovednosti za skutok. Inými slovami, vyhnúť sa násiliu a zastaviť ho je zodpovednosťou ženy. Ak sa tak nestane (nepobije sa, neutečie, nezakričí, nepovie o tom), je to jej vina.
Navrhujú teda, aby sa prevencia a eliminácia násilia zameriavala výlučne na ľudí, ktorí ho vykonávajú. Ako príklad uvediem populárnu myšlienku tohto hnutia: Neučme ženy, ako sa brániť – učme mužov, aby neznásilňovali.
Osveta by mala mať v sebaobrane svoje čestné miesto. Aj preto na kurzoch ZA SEBA praktizujeme osvetu formou búrania mýtov a diskusie medzi študent(ka)mi. Rovnako sme toho presvedčenia, že za násilie nesie VŽDY ZODPOVEDNOSŤ PÁCHATEĽ(ka).
Na druhej strane však argument presadzujúci výlučne osvetu neobstojí skúšku reality. Ak nastane nebezpečná situácia, keď sa páchateľ rozhodne ublížiť (či už ide o znásilnenie alebo inú formu násilia), vieme s určitosťou povedať, že osveta zlyhala. V takomto prípade nám ostáva jedine sebaobrana – verbálna alebo fyzická.
Nikdy by som si nedovolila povedať, že žena (alebo osoba), ktorá možnosť sebaobrany nevyužila, je za skutok zodpovedná – pretože to tak nie je. Ale cieľom povzbudzujúcej sebaobrany je ponúknuť ženám a deťom, ktoré sa chcú vedieť brániť, možnosti, ktoré využijú, keď im to telo a situácia dovoľuje.
Sebaobrana dáva možnosť pomôcť si HNEĎ, v momente, kedy sa násilie deje. Nenúti ich čakať desiatky rokov, kým sa spoločnosti podarí eliminovať násilie (aj to je pomerne utopistická predstava).
Verím, že každý človek by mal mať dostatok informácií a vedomostí o tom, ako sa brániť, pretože ak je niektorým sociálnym skupinám táto možnosť uprená (či už explicitne alebo podprahovo, socializáciou), dáva to páchateľom násilia do rúk veľkú výhodu.
Zdroje:
Tento článok sa odvoláva na štúdiu Jocelyn A. Hollander z Oregonskej Univerzity. Celú jej prácu môžete nájsť tu.
https://selfdefense.uoregon.edu/research-on-self-defense/
McDaniel, P. (1993). Self defense training and women’s fear of crime. Women’s Studies International Forum, 16, 37-45.
Russell, G. M., McCarroll, M. C., & Bohan, J. S. (2007, March). When feminists resist self-defense: Traditional gender roles or feminist ideology? Paper presented at the Association for Women in Psychology annual meeting, San Francisco
