Zdá sa vám ten človek povedomý? Videli ste ho už niekde? Máte pocit, že vás niekto sleduje? Stalking, stalkovanie alebo nebezpečné prenasledovanie, je fenomén opisujúci kontinuálny, systematický a nevyžiadaný kontakt alebo komunikáciu, ktorá obmedzuje život sledovanej osoby. Toto správanie existuje v škále od nepríjemného až po veľmi nebezpečné. Svoje o tom vie aj Tasha Ina Church, ktorá ho počas svojho života zažila trikrát.
Prvú časť rozhovoru s Tahsou, v ktorej hovorí o tom, ako ju stalkovanie donútilo začať s bojovými umeniami, nájdete v článku Inštruktorka sebaobrany, ktorú 3-krát prenasledovali: Nikdy nie je dôvod na to, aby vám niekto ublížil.
Niekto ma sleduje, cítim to
Odhaliť stalkera môže byť náročné. Závisí to aj od toho, aký typ nevyžiadaného kontaktu zvolí. Tasha má rôzne skúsenosti. Pri prvom stalkerovi išlo takmer výlučne o pocit, ktorý nazývame inštinkt alebo intuícia. „Cítila som, že ma niekto sleduje. Bolo to, akoby som mala veľký a ťažký kameň na hrudi a nemohla dýchať. Pamätám si, že kdekoľvek som bola, cítila som jeho pohľad. Vedela som, že tam niekde stojí a pozerá sa.“
Kto môže byť stalkerom?
Stalkerom môže byť hocikto od neznámeho až po človeka, ktorého veľmi dobre poznáte. Presne toto zažila Tasha. „Mala som troch stalkerov. Prvým bol bratov kamarát, ktorého naši rodičia zbožňovali. Mal vyše 30 rokov, ja 15. Druhým bol inštruktor bojových umení v klube, do ktorého som sa zapísala po mojej prvej skúsenosti s prenasledovaním. Posledný, kto ma dlhodobo sledoval, bol mne celkom neznámy človek, ktorému sa podarilo dostať ku mne domov pod zámienkou údržby potrubia. Tak som vlastne prišla na to, že ma musel už dlhšie sledovať. Vedel o mne veľa.“
Hovor mi veľký brat
Jedna z najťažších situácii, obzvlášť pre sledovanú osobu, nastáva, pokiaľ ju prenasleduje niekto, koho pozná. „Bol to kamarát môjho staršieho brata,“ opisuje prvého stalkera Tasha. Zamyslene pokračuje: „Nepripadal mi podozrivý – pretože som ho poznala. Stále mi hovoril, že som ako jeho malá sestra – hrávali sme spolu videohry a dokonca chcel, aby som ho volala ‚veľký brat‘. Nikdy by som nečakala, že ma bude prenasledovať.“
Táto snaha o vytvorenie vzťahu a budovanie dôvery medzi predátorom a jeho vyhliadnutou obeťou sa nazýva grooming (známy je najmä pri sexuálnom zneužívaní detí a mladistvých, slovenčina na tento jav nemá presnejšie pomenovanie).
„Zrazu som ho začala vídať na miestach, kde vôbec nemal čo hľadať – u mňa v škole, v kluboch pre mladých, na večierkoch, kde som bola s priateľmi. Vždy som zazrela jeho tieň. V tom období som bola už staršia a chodila som s jedným chlapcom. Jeden večer sme sa pohádali a rozišli sme sa. Bolo to nepríjemné, hnevala som sa a kričala. V tom som opäť pocítila ten nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Obzrela som sa, no nikoho som nezbadala.“
Keď sa Tasha znova stretla s bratovým kamarátom, bolo to u neho doma: „Zavolal ma k nemu. Bolo mi to trochu čudné a, úprimne, nechcelo sa mi tam ísť, no nemala som dôvod ho podozrievať. Priznal sa mi, že ma niekoľko rokov sledoval. Kričal na mňa, pretože sa dozvedel, že som prišla o panenstvo so svojím bývalým. V jeho predstavách to mal byť on, s kým sa to stane. Snažil sa ku mne dostať. Avšak ja som po ňom niečo hodila a utiekla preč.“
So svojou skúsenosťou sa Tasha okamžite zverila bratovi, ktorý kamaráta konfrontoval. „On však tvrdil, že som do neho zaľúbená, a ako pomstu za odmietnutie si to všetko vymýšľam,“ spomína Tasha. „Na základe toho sa môj brat rozhodol viac nezasahovať. Zlomilo mi to srdce, pretože brat bol pre mňa hrdinom. Rodičov by to zničilo, preto som im to nechcela hovoriť. Rozhodla som sa teda, že mu zavolám a budem ho konfrontovať sama. Zodvihla som telefón, vytočila a keď som počula jeho hlas, na moment som zamrzla. Potom som sa nadýchla a povedala: ‚Počúvaj ma. Nikdy v živote ťa už nechcem vidieť. Nechcem, aby si sa približoval, ani so mnou komunikoval. Pokiaľ to spravíš, poviem všetkým, čo sa stalo.‘ Začal mi nadávať, no ja som ostala pokojná a zopakovala som svoju požiadavku. Nakoniec som sa spýtala, či mi rozumie. Keď odpovedal, položila som telefón.“
Vezmeš si ma?
Prvá skúsenosť so stalkingom Tashu donútila prihlásiť sa na bojové umenia. Neušila však, že tu neskôr stretne ďalšieho muža s nezdravými prejavmi náklonnosti. Fakt, že to bude jeden z inštruktorov, bol čerešničkou na torte. „V záznamoch klubu našiel moju adresu a začal mi nechávať na aute rôzne veci ako ruže či drahé šperky. Po pár mesiacoch som prišla na to, kto mi tieto darčeky necháva a hneď som vedela, že to musím ukončiť. Všetky veci som mu priniesla a povedala mu, aby to nerobil. Jeho reakcia? Bol nešťastný, pretože ďalší raz mi chcel dať snubný prsteň.“
Stalkovanie ako z filmu
Tretíkrát sa Tasha vyhla najhoršiemu vďaka počúvaniu svojich inštinktov. Tie jej pomohli zachovať pokoj a v správnej chvíli utiecť pred mužom, ktorý sa rozhodol ju napadnúť v jej vlastnom byte. „Predstieral, že prišiel opraviť potrubie v kúpeľni. Naozaj sme mali s potrubím problémy, navyše poznal meno správcu a dostal sa do budovy – nemala som dôvod pochybovať,“ opisuje prvotné myšlienky. „Potom sa ma však začal pýtať zvláštne veci – ako sa volám, odkiaľ som a podobne. Začala som mať zlý pocit. Keď som sa ho spýtala, na čo to potrebuje vedieť, odpovedal, že sa len snaží byť milý. V momente som si to začala vyčítať.“
Tasha mala v tom čase týždeň do vydania knihy pre deti a veľa práce pred sebou. Odišla preto pracovať na najobľúbenejšie miesto v byte – na gauč. Po chvíli opravár vyšiel z kúpeľne a povedal jej, že ide do kuchyne, aby aj tam skontroloval, či je všetko v poriadku. „V tom momente sa mi zastavil čas a uvedomila som si, že tu niečo nehrá. V kuchyni žiadne pokazené potrubie nemáme. Zdvihla som pohľad ponad laptop a zbadala ho predo mnou. Podišiel ku mne, sadol si vedľa a pohladkal mi vlasy. Povedal, že vyzerám napätá. Ako by som asi mala vyzerať, keď ma proti mojej vôli hladká takmer dvojmetrový, cudzí chlap?
Opatrne som zodvihla ruku, dala ju medzi nás a povedala som mu, aby pokračoval vo svojej práci, pretože aj ja toho mám veľa a musím sa sústrediť. Na to sa ma spýtal, či som v mojom vzťahu šťastná a chytil mi nohu. Znovu som zopakovala, že mám veľa dôležitej práce – snažila som sa nerobiť neuvážené a prudké pohyby či konfrontáciu. Nahneval sa, ale na chvíľu odišiel z miestnosti. V tej chvíli som zatvorila laptop, rýchlo sa obula, vzala kabelku s dokladmi a utiekla.“
Tasha mala na výber viacero možností, no ako sama hovorí, musela veľa zvažovať. Nepoznala ho, bol veľký, silný a nevedela odhadnúť, či má nejaký tréning. Zvolila preto taktiku pokojnej komunikácie, asertivity a neskôr úteku. Ďalšia žena, ktorú si ešte v ten deň útočník vybral, také šťastie nemala a jemu sa podarilo to, čo mal v pláne, keď ráno kráčal do Tashinho bytu. Tentokrát ho však chytili, Tasha aj s druhou ženou ho identifikovali a úspešne poslali za mreže.
Veľa ma to naučilo
Skúsenosť s ďalším napadnutím bola pre Tashu poslednou kvapkou a obdobie, ktoré nasledovalo, prežívala ťažko, najmä po psychickej stránke. „Moje telo a myseľ boli otupené, nič som necítila, nebola som šťastná, len som prežívala. Doteraz chodím na terapiu. Musím uznať, že terapia mi zachránila život,“ hovorí.
Tasha mala možnosť konfrontovať svojich stalkerov a útočníkov. Nie každý takú možnosť má a nie vždy je bezpečné ju využiť. Veľkú rolu v celom scenári hrajú inštinkty. Jedno je však isté: „Časom sa všetko zlepší, ak o svojom príbehu hovoríme a ľudia nám načúvajú,“ dodáva Tasha na záver.
