Vedia sa deti za seba postaviť? Samozrejme. Znamená to, že im tieto vedomosti pomôžu aj pri nepríjemných situáciách s dospelými? Sčasti. Majú za seba a svoje bezpečie prevziať zodpovednosť? Absolútne nie.
Aby bolo dieťa v bezpečí, potrebuje pomoc dospelých
Jeden z problémov bezpečnosti detí je ten, že mnohí dospelí na ne prenášajú zodpovednosť, ktorú prirodzene nie sú schopné zvládnuť. Dajú im radu, ako napríklad „Nebav sa s cudzími ľuďmi“ a očakávajú, že ju dieťa bude dodržiavať – a to aj v situáciách, kde proti nim stojí dospelý človek, ktorý má nad nimi prevahu vo všetkých ohľadoch.
Paradoxné je, že sami by pritom rovnakému dieťaťu nezverili ani pravidelné kŕmenie akváriovej rybičky, no dôverujú mu, že po vypočutí jednej rady sa jej budú držať.
Každý človek má od narodenia k dispozícii nástroje, ako dať okoliu vedieť, že niečo nie je OK a potrebuje pomoc. S vekom sa balík schopností rozrastá, okrem plaču sa pridávajú slová, odťahovanie, schovávanie, útek a prvé náznaky fyzickej sebaobrany a, jedna z najdôležitejších stratégií pre deti, zdôverenie sa ľuďom, ktorým dôverujú.
Test bezpečnostných schopností pre deti a rodičov
Chcete mať väčšiu istotu, že je vaše dieťa pripravené ísť samo do školy či na krúžok? Pohrávate sa s myšlienkou, či sa vie za seba postaviť medzi rovesníkmi a či vie prípadne vyhľadať adekvátnu pomoc?
Týchto dvanásť otázok vám pomôže zistiť, aké sú schopnosti vášho dieťaťa (a rovnako aj vaše) na zvládnutie bežných krízových situácií spojených s bezpečnosťou:
-
Vie vaše dieťa rešpektovať vlastné pocity a reagovať, ak sa pri niekom cíti nepohodlne?
-
Je si vaše dieťa vedomé toho, že je úplne v poriadku odmietnuť, či v prípade potreby dokonca vzdorovať dospelému?
-
Rozumie, že je úplne v poriadku byť asertívne?
-
Vie, koho a ako na verejnosti požiadať o pomoc alebo o radu?
-
Vie vaše dieťa opísať nebezpečenstvo?
-
Rozumie, že je v poriadku robiť hluk, kričať, revať, utekať?
-
Vie vaše dieťa, že je v poriadku niekoho udrieť, či dokonca zraniť, pokiaľ je presvedčené, že je v ohrození života?
-
Vie, že pokiaľ sa ho ktokoľvek pokúsi prinútiť s ním odísť, jeho krik by mal obsahovať vetu „Toto nie je môj otec!“ „Túto tetu nepoznám, pomôžte mi!"?
-
Vie vaše dieťa, že ak mu niekto hovorí „Nekrič!", tá najsprávnejšia vec je kričať? Rovnako vie, že pokiaľ počuje „Nepovedz to!“, ten správny postup je hovoriť?
-
Je si vedomé toho, že podporíte akýkoľvek jeho postup, ktorý zvolí ako dôsledok svojho strachu v krízovej situácii?
-
Ste ako rodič dostatočne pripravená*ý počúvať o skúsenostiach, ktoré vaše dieťa malo, nech boli akokoľvek nepríjemné?
Deti sa učia od dospelých, ako (ne)byť v bezpečí
Sme to práve my, dospelí, kto deťom modeluje správanie vo všetkých smeroch, vrátane osobnej bezpečnosti.
Preto je dôležité zamyslieť sa, či náhodou nekonáme v protiklade s tým, čo komunikujeme deťom – rozprávame sa s cudzími (pretože to je súčasť života), často robíme veci, ktoré sú nám nepríjemné (lebo „nás nebudú mať ostatní radi“), bojíme sa použiť hlas („aby sme sa vyhli sekundovej trápnosti“).
Ak chceme, aby sa deti vedeli za seba postaviť a ovládali zásady osobnej bezpečnosti, musíme to v prvom rade zvládnuť my samy*i.
Použité zdroje: Gavin de Becker, Protecting the Gift
