Veľa ľudí za nami inštruktormi ESD (empowerment self defense) prichádza nedočkavých, kedy im konečne ukážeme techniky, ako správne udrieť, kde to najviac bolí a čo všetko sa dá zlomiť. Napriek tomu, že aj fyzické techniky sú neoddeliteľnou súčasťou sebaobrany, existuje celé spektrum iných metód, ktoré sa dajú využiť ešte pred tým, ako sa situácia vyhrotí. Veľmi dobre to opisuje Lex Bijlsma, majster niekoľkých bojových umení vrátane boxu a krav magy a inštruktor sebaobrany pre deti z Kidsafety Tilburg v Holandsku, s ktorým som strávila jedno popoludnie a porozprávala sa s ním o jeho práci.
“Mám rád holistický prístup k sebaobrane. Pri tréningu používam systém niekoľkých línií:
- Vzdialenosť – táto línia je veľmi fyzická. Niekto je ďaleko, a ty môžeš jednoducho utiecť, môžeš použiť zbraň, príležitostnú zbraň (PZ, akýkoľvek fyzický predmet v tvojom okolí, pozn. autorky.), palicu, stoličku. Táto vzdialenosť sa ale môže v čase meniť, a preto je potrebné aplikovať úmernú mieru sebaobrany, napríklad upozornenie, použitie predmetu, úder alebo kopnutie, uvoľnenie sa zo zovretia a techniky zo zeme.
- So vzdialenosťou súvisí aj čas, kde na línií pozorujeme začiatok a koniec útoku. Ako príklad si môžeme zobrať lúpežné prepadnutie. Keď chcem niekoho prepadnúť, najprv si vyhliadnem miesto, kde to spravím, vyberiem si vhodný cieľ (osobu), možno spravím test (napr. sú v okolí svedkovia? je môj cieľ malý alebo veľký?), a potom nastane samotný útok. Čas po útoku, ktorý sa taktiež nachádza na tejto línii je rovnako dôležitý. Túto líniu používam veľmi často, aby si ľudia uvedomili, že útok je zložený z viacerých častí a nie je výhradne o fyzickej konfrontácii. Tá tvorí len malú časť z celého sledu udalostí. Paradoxne, fyzická konfrontácia je to, čo sa ľudia väčšinou učia na kurzoch sebaobrany, pričom by to mala byť iba jedna z vecí, ktoré trénujú.
- Ďalšia podstatná línia ilustruje mieru agresivity a nebezpečenstva. Ak ma niekto chytí za tričko, nemôžem mu rozbiť nos. Teda aspoň tak to funguje v Holandsku. Tiež závisí od toho, kto to spraví. Ak by som na ulici napadol menšiu ženu, chmatnem ju za tričko a ona ma kopne do rozkroku, situácia je iná ako keby žena chytila za tričko mňa a ja jej rozbijem nos, pretože mám o 40 kg viac. Takže keď som vystavený hrozbe, musím rozmýšľať nad tým, aká veľká tá hrozba je a na základe toho sa rozhodnem o postupe. Nemôžem sa brániť neprimerane – napríklad, ak by som bol napadnutý nožom a reálne sa bojím o život, vtedy môžem urobiť viac, ale ak sa mi ľudia vyhrážajú, musím zostať pokojnejší a snažiť sa odísť zo situácie.“
Ako teda viem, či je situácia život ohrozujúca alebo nie?
Každá situácia by mala byť prešetrená, obzvlášť ak príde k fyzickému kontaktu. Nemôžem povedať na 100 percent, že ak na teba niekto zaútočí nejakým spôsobom, toto spravíš, všetko bude v poriadku. Závisí to od situácie. Napríklad, ak by som udrel teba, bola by to život ohrozujúca situácia, pretože vážim 95 kíl a bol by som agresívny. Na druhej strane, ak by ťa udrel môj 8-ročný syn, nebola by to život ohrozujúca situácia. V takom prípade sa očakáva, že použiješ iné, miernejšie metódy sebaobrany. Vždy je však podstatné sa zo situácie najprv snažiť vyhovoriť a nastaviť osobné hranice.
Toto je ten bod, kde sa dá hovoriť o asertívnej vs agresívnej komunikácií.
Áno. Predstav si situáciu, keď niekomu poškriabeš auto a on na teba vybehne s krikom a chytí ťa za tričko. Keď sú ľudia impulzívne nahnevaní, niekedy ich stačí znovu priviesť do reality tým, že sa s nimi pokojne rozprávame. V tomto prípade, a to bola aj moja osobná skúsenosť, dotyčnému treba dať najavo svoje hranice (nechytajte ma), dať mu riešenie (mám poistku, z ktorej sa to zaplatí) a zopakovať čo chcem (vyriešime to, len ma musíte pustiť/nechať ísť). Častokrát racionálne riešenie ktoré ponúkneme útočníka privedie späť do reality a zbadá sa. Naopak, keby som mu pichol do oka, konflikt vystupňujem. Preto je veľmi dôležité sa naučiť rozoznávať rôzne situácie a mať k dispozícii viacero techník na ich riešenie. Chápanie situácie je kľúčové, a nie je len o tom si všímať čo a kto je okolo mňa, či sa mi niekto nepozdáva, pretože sa správa podozrivo. Ide o to si uvedomiť v akej situácii som ja a kto je druhá osoba: je opitý?; chce odo mňa niečo (napr. peniaze)?; alebo chce mňa (napr. sexuálny útok)?
Na svojich hodinách sa zameriavam na to, aby študenti vedeli rozlišovať typy situácií a možnosti reakcií v nich. Tieto tri línie, ktoré som spomínal, sú základom výučby, pretože situácia sa môže niekoľkokrát zmeniť k lepšiemu, no aj k horšiemu. My si musíme zapamätať, že sa pohybujeme v priestore troch línií (čas, vzdialenosť, miera agresivity). Zvyčajne sa ľudia pýtajú: ,,Ako sa dostanem zo zovretia, alebo zo škrtenia?” A ja im ukážem, že tomu zovretiu a škrteniu v prvom rade predchádza krok jeden, dva, tri až osem, vďaka ktorým sa mu väčšinou dá úplne predísť. Rovnako niekedy situácia nie je nebezpečná od začiatku, no môže sa do nebezpečenstva vyvinúť, a preto sa treba naučiť techniky na rôzne situácie.
Veľa ľudí hovorí, že robia krav magu, box alebo iné bojové umenia a nepotrebujú odlišný typ sebaobrany. Skrátka vedia sa pobiť a nič viac im nechýba.
Ale ono JE podstatné poznať aj iné formy sebaobrany. Keď sa dostaneš k fyzickému napadnutiu, je neskoro, premeškala si veľa krokov a možností na to, aby sa situácia takto nevyhrotila. Vtedy sa musíš už len biť.
Vo svete sebaobrany a prevencie násilia sú deti veľmi špecifická kategória. S manželkou sa zameriavate práve na ne. Prečo vás rodičia detí najčastejšie vyhľadávajú?
Zvyčajne je to kvôli šikane. Častokrát je ich dieťa už nejaký čas šikanované a chcú, aby sa naučilo obániť sa.
Sú vaše programy úspešné pri prevencii šikany?
Áno, dokonca viac ako sme kedy očakávali. Mysleli sme si, že keď naučíme deti ako sa sebavedomejšie prezentovať, zníži sa šanca, že budú šikanované. Nečakali sme, že to zaberie do takej miery, že sa šikana začne vytrácať tak dramaticky. A nebolo to tým, že sa vedeli iba za seba postaviť, niektoré sa možno aj fyzicky ubránili.
Si majster niekoľkých bojových umení. Kedy si si uvedomil, že deti potrebujú niečo extra?
Pracoval som ako SBS a v mojej práci bolo dôležité vždy sa snažiť situáciu vyriešiť bez použitia násilia, čo je úplne iný prístup ako pri boxe. Preto som vždy hľadal spôsoby ako predísť násiliu. A našiel som kurzy KidPower. Tieto kurzy sú veľmi precízne prepracované. Vďaka tomu sa môžu deti naučiť presne to, čo v určitých situáciách majú povedať.
Jedna vec ma veľmi zaujíma. Bitie detí ako forma pokarhania je stále relatívne rozšírená praktika. Pre dieťa je to potom výzva naučiť sa a porozumieť osobným hraniciam a tomu, že by im nikto nemal ubližovať, alebo že sa dajú veci riešiť inak ako násilím – obzvlášť ak sú bité rodičmi, s ktorými by mali byť v najväčšom bezpečí. Stretol si sa s niečím takým?
Mám dosť skúseností s bitými deťmi, pretože naša škola sa nachádza vo štvrti, ktorá je trochu problémová. Nie je nebezpečná, to by som určite nepovedal, no postoje ľudí sú dosť odlišné od ľudí z povedzme bohatších štvrtí. Jeden z takých postojov je, že deti sú pokarhané za to, že neudreli späť, resp. že sa v prípade konfrontácie nepobili. Napríklad pri šikane učíme deti stanoviť si hranice a verbálne sa obrániť. No dieťa príde domov a otec sa ho spýta: ,,Vrazil si mu?”, dieťa odpovie, že nie a otec ho zmláti. Čiže dieťa rodič potrestá za to, že nepoužilo fyzické násilie ako primárnu sebaobranu. To je problém.
Ako to riešite?
Naše kurzy sú žiadané na školách, kde je veľmi vypätá atmosféra kvôli šikane. Sú okolnosti, keď musíme učiť celú triedu v kope, no niekedy je lepšie učiť násilné deti zvlášť, separované od tých, ktorým ubližujú. Čo sa týka detí, ktoré šikanujú, tým musíme hlavne ukázať a ponúknuť iné možnosti riešenia ich problémov ako bitie detí. Lenže čo keď takéto dieťa príde domov, kde vidí, že takýmto spôsobom sa „riešia” všetky konflikty? My sme s deťmi 10 hodín, zatiaľ čo rodičia sú s nimi každý deň. Niekedy jednoducho musíme prehltnúť, že viac nezmôžeme.
To pre vás musí byť výzva…
To určite je. Ďalším problémom okrem fyzických trestov sú aj dotyky. Pokiaľ je dieťa nútené objať niekoho koho nechce, napr.: „Poď, musíš objať uja Harryho”, dávame im tým najavo, že ich osobné hranice sú bezvýznamné, a že dobrý pocit niekoho iného je dôležitejší ako ich vlastné pocity. Snažíme sa naučiť deti v takých situáciách, aby navrhli iný spôsob prejavenia lásky alebo radosti, napríklad high five alebo potrasenie rukou. Môžeš tak byť priateľská, no zároveň rešpektovať svoje vlastné hranice a osobný komfort.
Ako podporuješ deti na hodinách, aby si vymedzili svoje hranice?
Moje hodiny sú dosť fyzické a občas sa mi stane, že tam mám niekoho, na kom vidím, že má problém s hranicami. Mal som na kurze jedno dievča, ktoré očividne nechcelo robiť jedno cvičenie, no nič nepovedalo. Videl som to na nej, tak som ju povzbudil v tom, aby mi povedala, ako sa cíti a či aktivitu robiť chce alebo nie. Potom som jej dal alternatívu. Je podstatné, aby aj vyučujúci bral na ohľad hranice študentov a nenútil ich do aktivít, ktoré robiť nechcú. Vždy teda od študentov vyžadujem, aby mi povedali ,,Toto sa mi nepáči” ak to tak cítia.
Aké hry alebo aktivity robíte s deťmi na hodinách?
Na celú výučbu máme špeciálny manuál, ktorý obsahuje veľa cvičení, tém na rolové hry alebo tém na diskusiu. Jedna aktivita je napríklad “ochráň si žinenku!”. Takýto scenár bude asi nasledovný: Predstav si, že máš nový gauč a niekto si naň chce sadnúť. Ty to nechceš dovoliť, no zároveň toho človeka nechceš nahnevať. Ako to spraviš?
Fuu, tak to je asi dosť náročné.
To veru je, ale dajú sa tam skvele precvičovať verbálne techniky. Napríklad si môžem vymyslieť, že: “vieš čo, ten gauč je nový, príď zajtra”. Ide o to nájsť alternatívy. Ďalšia verzia takéhoto cvičenia je “hovor nie” – tu je napríklad zadanie, že ma kamarát požiada, aby som niečo ukradol. Je to prípad, kedy sa nevyjednáva, skrátka opakujem nie. Ide o to, že v jednej situácii sa v pohode dajú využiť verbálne techniky či vyjednávanie a docieli sa kompromis, no pri druhej, ako v prípade krádeže, jednoducho na kompromis nie je miesto.
A perlička na záver – je nejaký šťastný príbeh, ktorý ti utkvel v pamäti?
Mali sme chlapca, ktorého zneužíval jeho ujo. Ten za to išiel do väzenia. Chlapec mal z toho pochopiteľne traumu, bol veľmi utiahnutý a s nikým sa nehrával, čím sa stal terčom šikany. Pracovať s ním bolo náročné, no podarilo sa nám jeho stav zvrátiť, chlapec sa teraz hráva s ostatnými deťmi a jeho život je lepší. Je skrátka šťastnejší. Už je to dávno, no občas stretnem jeho mamu a tá sa teší, čo sa nám spolu podarilo. To považujem za šťastný príbeh.
