„Prosím, ako vám môžem pomôcť?“ Veta, ktorou sa pracovníčky Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie každý deň a noc prihovárajú po zazvonení telefónu. Rozprávala som sa s Máriou Vítekovou, vedúcou Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie a jej dvomi kolegyňami Aďou a Zuzanou (uvádzam mená, ktoré používajú na linke).
Práca na linkách pre ľudí zažívajúcich násilie nie je jednoduchá. Vyžaduje si veľké odhodlanie, všeobecný rozhľad o násilí a jeho druhoch, znalosť sociálneho systému, zákonov, a porozumenie celkového kontextu rodovo-podmieneného násilia – toto všetko sú témy, ktoré musí mať každá pracovníčka či pracovník v tomto odbore v malíčku.
K práci, kde pomáhajú ženám, sa Mária, Zuzana a Aďa dostali rôznymi cestami, často už na strednej alebo vysokej škole. Všetky ich však spája jeden cieľ – priamo pracovať so ženami a pomáhať, keď už nikto iný nepomáha.. „Fungujeme na princípe ,Ženy pomáhajú ženám‘,“ opisuje základnú hodnotu celého tímu Mária Víteková, vedúca Národnej linky pre ženy zažívajúce násilie (NLŽ, 0800 212 212). Už predtým mala každá z nich nejakú skúsenosť s prácou s násilím.
Prvé dni v novej práci
Pri práci s domácim násilím, je, ako pri každom inom povolaní, dôležitá adaptácia. „Prvé dni na linke vždy pracujeme so staršou kolegyňou, ktorá tam pracuje už dlhšiu dobu, resp. najdlhšie. Takto sa zaúčame minimálne 2 týždne – platí to pre denné aj nočné služby,“ opisujú prvé dni Aďa s Máriou. „Takýmto spôsobom dostávame šancu vybudovať si obraz o tom, aké typy hovorov môžeme dostať. Nie sme hneď hodené do vody.“
Pocity z prvej služby, kde boli odkázané už len samy na seba, opisujú jednohlasne: „Veľmi stresujúce.” „Moja prvá služba,“ hovorí Aďa, „vyzerala asi tak, že som prišla do práce skôr. Ešte som ani nemala začať, ale kolegyňa z nočnej mala veľmi náročnú službu, tak ma poprosila, či by som už nemohla začať. Súhlasila som. V tom hneď prišiel telefonát. Skoro som dostala infarkt,” dodáva so smiechom. „Zľakla som sa, kto bude na tej druhej strane. Bol to taký šok. Ale keď už som to zdvihla a zvládla som úvodný proces, a nič sa mi nepokazilo ani v technike, upokojila som sa a začala som lepšie počúvať.“ Mária, so súhlasným prikyvovaním svojich kolegýň, dodáva: „Doteraz, keď začujem zvonenie, myknem sa.“
Haló, kto je tam?
V priemere má každá z pracovníčok 5 až 7 telefonátov počas služby. Počas obdobia bez karantén na linku ženy vo väčšej miere volajú počas dňa. Naopak, nočné služby zvyčajne bývajú tichšie, pretože vtedy sú partneri spolu doma. „Hovorov počas nočných služieb je síce menej, ale bývajú stresujúce, pretože viem, že keď žena volá v noci, tak je to vážne – niečo výrazné sa udialo, volajú hneď po alebo počas útoku,“ hovorí Aďa.
Na NLŽ však nevolajú vždy len ženy, ale aj iní ľudia – napríklad psychiatrickí pacienti, seniori a v menšej miere aj tretie osoby (napr. dospelé deti alebo ľudia, čo sa chcú informovať ako pomôcť), či tínedžeri. Ide väčšinou o osoby, ktoré poznajú NLŽ už z minulosti alebo nemajú vedomosť o Linke Dôvery – Nezábudke (0800 800 566), ktorá tiež funguje nonstop.
Aj muži volajú na NLŽ no nie je to bežné. „Od roku 2018 evidujeme 66 hovorov od mužov. Keďže sa špecializujeme na ženy, je pre nás práca s mužmi ťažšia. Nikdy nevieme, či to nie sú násilníci, ktorí sa snažia prísť na to, akú stratégiu môže použiť ich partnerka“, hovorí Mária. Podľa nej je identifikácia takéhoto rozhovoru náročná, no napriek tomu sa volajúcich snažia vypočuť a nasmerujú ich na organizáciu, ktorá im vie pomôcť. Takéto organizácie sú napríklad Nádej, Áno pre život alebo už spomenutá Nezábudka.
Násilie páchané na iných osobách ako ženách je rovnako vážne, avšak každý človek ho prežíva inak. Muži domáce a partnerské násilie prežívajú iným spôsobom a majú väčší pocit hanby. Veľkú zásluhu má na tom aj atmosféra v našej spoločnosti. Pre mnohých ľudí je ťažko predstaviteľné, že aj muž môže zažívať násilie – obzvlášť od svojej, často nižšej, partnerky.
U senioriek, podľa Adi, dominuje pocit beznádeje. Väčšinou ide o potrebu vypočutia, situáciu však riešiť neplánujú. „Už to nejako dožijú,“ vravia volajúce.
Napriek tomu, že každý prípad je špecifický, niektoré telefonáty vedia doslova prekvapiť – Aďa jeden taký nezvyčajný zažila. „Mala som na linke muža, ktorý bol násilník a zavolal k nám s tým, že: ,Ja som násilník, robím to a už nechcem.‘ Uvedomoval si, čo robil a chcel to riešiť. Prijal za to zodpovednosť, a to je dobrý znak toho, že sa s ním bude dať pracovať. S týmto prípadom nám pomohol Robert Vavro, ktorý sa venuje práci s násilníkmi.“
Konfliktný vzťah alebo domáce násilie?
Je dôležité rozlišovať jednorazový útok a partnerské (alebo domáce) násilie. „Konflikt medzi partnermi, ktorí sú temperamentní môže vyústiť aj v to, že sa pobijú,” vysvetľuje Zuzana. “Pokiaľ partneri takýmto konfliktným spôsobom bežne komunikujú, no nie je prítomný iný nepomer moci, v tom prípade sa to nedá vnímať ako násilie. Domáce alebo partnerské násilie je o tom, že moci má jeden z partnerov vo vzťahu viac, a niekto ju nemá vôbec alebo málo. Ide práve o nerovnováhu síl. Vtedy je to násilie,“ dodáva.
Kedy sa teda mení talianske manželstvo na domáce násilie? Podľa Zuzany je dôležité všímať si rôzne faktory. „Rozdelenie moci sa dá vnímať ako kľúčové, ale nie je to jediný faktor. Veľkú rolu hrajú aj osobné hranice. Pre niekoho stačí, aby bol prítomný len náznak násilia a je to pre nich okamžitá stopka. Niektorí ľudia majú hranice nastavené inak a nevadí im ani facka. Ak je hranica ďaleko, dá sa vnímať zvýšené riziko toho, že k násiliu dôjde, pretože také ženy majú tendenciu posúvať hranice ďalej a ďalej – a teda aj násilie.“
„Pri klasifikácii domáceho, resp. partnerského násilia ide o to, aby to bol opakovaný akt. Resp. pri týraní zverenej a blízkej osoby je to tak.“ dopĺňa Mária. Takáto klasifikácia tvorí problém, pretože môže dochádzať k veľmi intenzívnemu psychickému týraniu, ktoré nemusí byť vždy sprevádzané tým fyzickým. Môže dôjsť „iba“ k jednej bitke alebo „iba“ vyhrážaniu sa nejakými fyzickými útokmi, a tým pádom môže byť žena ešte výraznejšie týraná, avšak keďže nedôjde k opakovaným alebo silným fyzickým útokom, tak sa to ťažšie dokazuje.
Varovné signály
Domáce násilie nie je náhoda a človek, ktorý ho pácha to robí premyslene – obzvlášť pokiaľ ide o psychické násilie. Aj keď ženy na NLŽ väčšinou volajú až keď ich partner napadne, nájdu sa aj také, ktoré si nie sú jeho správaním isté a chcú sa poradiť. „Nevedia, čo je psychické násilie. Takže niekedy volá žena, ktorá povie, že ju partner ešte neudrel, no vymenuje, čo sa deje. Nevie však, čo to znamená. Vtedy si s ňou prechádzame identifikáciu násilia a pýtame sa, čo všetko sa deje, bod po bode. Na základe toho to vyhodnotíme.“ – opisuje priebeh hovoru Aďa.
U páchateľov domáceho násilia môžeme pozorovať niektoré charakteristické črty správania – snaha o odtrhnutie ženy od svojej rodiny a sociálnej siete, kontaktov s okolitým svetom. Môžu to byť rôzne typy manipulácie, kedy sa páchatelia snažia partnerky dostať do stavu, v ktorom si myslia, že sú za všetko zodpovedné. Mária svoju skúsenosť z hovorov popisuje takto: „Často sa stáva, že volajú ženy, ktoré popíšu fyzické násilie. Keď s nimi popisujeme rôzne druhy násilia, uvedomia si, že zažívali aj psychické násilie.“
Prečo skrátka neodíde?
Jedna z najčastejších otázok, ktoré ženy (alebo osoby) zažívajúce partnerské násilie dostanú, je: „Prečo teda neodídeš?“ Problém je v tom, že aj vzťah, ktorý je teraz násilný, nebol vždy taký – práve naopak. Ako hovorí Zuzana: „V drvivej väčšine by sa chceli dostať do toho vzťahu, ktorý bol na začiatku, keď to bolo ešte dobré. Majú spomienkový optimizmus – pamätajú si pekné chvíle a chcú to vrátiť. Toto je ich primárny cieľ. Ony sa takmer vždy snažia držať predstavy, ‚možno ak by som spravila toto, tak to bude lepšie‘. Tam jej však potrebné reálne opísať situáciu. Pokiaľ partner robí určité veci, napr. bitky alebo vyhrážanie, zrejme sa to nezmení. Najmä, ak žena popisuje stupňovanie násilia. Niektoré volajú aj s vidinou, že už zvažovali odchod, už sa aj v minulosti odhodlali, ale vrátili sa späť.“
Kolegyne Mária s Aďou dopĺňajú zoznam o ich skúsenosti: „Keď muži pijú, tak ženy chcú, aby sme my spravili nejaký krok k tomu, aby s tým prestali. Hovoria, že keď [muž] nepije, tak je úplne zlatý a super, ale akonáhle začne piť, je agresívnejší. Chcú, aby sme ho vyliečili alebo mu dohovorili, aby to nerobil. Niekedy si tiež myslia, že násilie je choroba, ktorá sa dá vyliečiť. Chcú, aby sme ho zobrali na psychiatriu a hospitalizovali ho – nielen kvôli závislosti, ale aj kvôli násiliu. Veria tomu, že sa to zmení a vylieči. V podstate to popisujú, že mu preplo.“
Čo ak si to vymýšľa?
Obava z toho, že by si niekto mohol domáce násilie vymyslieť, je pomerne výrazná a ovplyvňuje aj reakciu spoločnosti a v niektorých prípadoch aj polície pri riešení domáceho násilia. Z pohľadu pracovníčok NLŽ sa to však deje minimálne – aspoň čo sa hovorov na NLŽ týka. Podľa Zuzany sa skôr stáva, že niektoré ženy volajú s presvedčením, že zažívajú násilie. „Akonáhle svoju situáciu začnú popisovať a dostaneme sa hlbšie, tak v podstate to, čo popisujú je konfliktný vzťah. Stáva sa to ale iba pri psychickom násilí, nie fyzickom. Žena má pocit, že je utláčaná, ale už aj z jej vystupovania je vidno, že je veľmi rázna a nenechá si. Je presvedčená, že je týraná, kvôli pomerne banálnym veciam. To sa snažíme odkomunikovať, či naozaj nejde o konfliktný vzťah – a párkrát sa stalo, že to naozaj bol konfliktný vzťah, v ktorom ale nedochádzalo k násiliu.“
Napriek náročným rozhovorom a psychickému vyčerpaniu je však práca s ľuďmi zažívajúcimi domáce násilie inšpirujúca a motivujúca. „Veľmi ma inšpiruje, keď na konci telefonátu počujem od tej ženy, že cíti úľavu. Alebo keď aj opakovane zavolajú, že sa im podarilo odísť z násilného vzťahu,“ uzatvára Mária so súhlasom jej kolegýň.
