Veľké oči, široký úsmev a obrovské srdce – takto poznám Antonellu ja. Prvýkrát som ju videla v lete 2018 v letiskovom hoteli počas čakania na ostatné budúce inštruktorky ESD (empowerment through self defence), s ktorými sme sa mali zúčastniť inštruktorského tréningu. Antonella je skvelá priateľka, mentorka, mama, žena, inštruktorka sebaobrany a majsterka bojových umení s vyše dvadsať ročnou praxou. Je jednou zo silných a obdivuhodných žien, ktoré sú dobrým príkladom toho, že môžeš vyzerať tak žensky ako len chceš (ak chceš), a pritom nestrácať silu potrebnú na obranu. Jej práca so ženami, deťmi a osobami s poruchou autistického spektra kombinuje prvky psychológie a ESD techník. Tento rok spravila Antonella prvé kroky k dosiahnutiu titulu inštruktorky IMPACT (z originálu “whistle” – píšťalka, inštruktorka riadiaca adrenalínovú sebaobranu, pozn. autorky).
Ako by si opísala svoju životnú dráhu majsterky Wing Chun a ako toto bojové umenie ovplyvnilo tvoj život?
Je to celkom vtipný príbeh. Narodila som sa v Nemecku, mám sicílske korene a moji rodičia sa rozhodli presťahovať do Austrálie. Ukazovali mi obrázky koál, ktoré boli síce milé, no viac som sa nadchla pri pohľade na čínske mestečko (Chinatown). V osemnástich rokoch som mohla už o sebe rozhodovať celkom sama a rozhodla som sa prihlásiť na hodiny bojového umenia. A dnes, 23 rokov neskôr, som majsterkou Wing Chun Kung Fu (WCKF).
Podľa legiend bolo toto bojové umenie vytvorené buddhistickou mníškou. Prišla som na to, že ženy a deti sa WCKF ľahšie učia, pretože sa pri sebaobrane nespoliehajú na svaly alebo silu, no skôr na svoju telesnú stavbu. Keď učím mužov, vidím, že sa spoliehajú najmä na svaly a nevedia sa tak uvoľniť. Muži sú ale odmalička vedení k tomu, aby boli “tvrdší”, a preto majú tendenciu svoju silu využívať viac v porovnaní so ženami, ktoré sa v detstve skôr hrávajú ako v sedavej polohe. Z vlastnej skúsenosti viem, že jednoduchšie bolo učiť ženy, pretože sa ľahšie uvoľnili ako muži, ktorí inštinktívne využívali svoju silu. No v Kung Fu platí, že čím uvoľnenejší sme, tým lepší výsledok dosiahneme. WCKF ale nie je pre ľudí hľadajúcich niečo agresívne alebo fyzické. Toto bojové umenie umožňuje mužom doplniť svoju silu intuíciou. Naopak, ženy už zvyčajne intuíciu veľmi dobre využívajú a WCKF ich učí, ako použiť hlas a silu na sebaobranu.
Učila som ženy, deti, osoby s rôznymi typmi fyzických znevýhodnení, nevidiacich, vozíčkarov a všetci vedia použiť zásady Wing Chun na obranu. Prednedávnom som sa ale rozhodla prestať s výučbou Wing Chun a zamerala som sa výlučne na ESD.
Ako si sa dostala k ESD?
V podstate som pri výučbe vždy čiastočne uplatňovala princípy ESD, pretože som silnou zástankyňou prebúdzania sily v iných ľuďoch. Len som to tak nikdy nevolala. O ESD som sa dozvedela cez sociálne médiá, kde som pridávala príspevky o Wing Chin a zavolali ma do výcvikového tábora. Ako majsterke WCKF mi trvalo asi tri dni kým som pochopila, o čo tam vlastne ide. Na prvých hodinách som si často hovorila sama pre seba, že existujú oveľa lepšie a rýchlejšie techniky na blokovanie úderu. No bolo to len preto, lebo po toľkých rokoch bojového umenia som komplikované techniky brala ako samozrejmosť. Jednoducho som si myslela, že to vie azda každý, a že všetci rozmýšľajú ako ja. No potom som pochopila, že bojové umenia nie sú pre každého. ESD je holistickejšie a má k veciam úplne odlišný prístup. V bojových umeniach je stav mysle bojovníka nastavený na kontrolu tela a mysle 24 hodín 7 dní v týždni. Aby to dosiahol, trénuje svoju myseľ a telo nekonečné hodiny a nikdy sa nesťažuje, pretože sa chce dostať až na vrchol – stať sa majstrom bojového umenia. ESD sa, naopak, môže naučiť každý v každej situácii – od päť minút do päť hodín či viac. A tieto techniky z hlavy len tak nevyfučia. Bojové umenia vyžadujú disciplínu na to, aby človek dookola opakoval jednu techniku. Keď sa učí len ako správne udrieť alebo blokovať úder, rýchlo to zabudne, pretože je to na míle vzdialené od každodennej realite, jednoducho to nemá kde použiť. My, ktorí sa venujeme bojovým umeniam, žijeme v akejsi zromantizovanej bubline, kde sa roky učíme konfrontovať veľmi násilné situácie, ktoré sa s veľkou pravdepodobnosťou ani nestanú. Každopádne sa im snažíme vyhýbať za každú cenu. Zatiaľ čo ESD je zamerané na riešenie každodenných situácií a učí pohotovo myslieť. Tiež učí ako konfrontovať niekoho, koho poznáme, pričom to okoliu vôbec nemusí pripadať ako ohrozujúca situácia. Na ESD milujem to, že sa viem postaviť k danej situácii asertívne a vyslať jasnú správu bez dotýkania sa druhej osoby. V skratke, byť si vedomá svojho tela a jeho schopností.
Sú ESD fyzické techniky rovnako efektívne v porovnaní s technikami bojových umení?
Absolútne. Som maximálne presvedčená o efektivite techník, ktoré na ESD učíme, pretože sú jednoduché a ženy si ich vďaka tomu navždy zapamätajú. Tiež sa tieto techniky dajú adaptovať na potreby jednotlivca. Napríklad, pokiaľ nemôžeš použiť pravú ruku, hľadáš, čo iné môžeš použiť. Techniky bojových umení zvyčajne vyžadujú opakovanie, aby sa na ne nezabudlo, čo ich odlišuje od ESD techník, ktoré sú ľahko zapamätateľné. No a navyše sú navrhnuté tak, aby sa študentky zabavili. Ide o skúsenostné, resp. zážitkové učenie a je to veľmi efektívne a praktické, pretože sa v podstate učíš hrou.
Aké sú rozdiely v učení dospelých ľudí a detí?
Pri deťoch som si všimla, že opakujú to, čo videli v televízií alebo počuli od rodičov. Napríklad, keď sa ich spýtam, ako vyzerá človek, ktorý im chce ublížiť, tak všetky odpovedia: “muž, veľký, strašidelný, silný”. Prekvapuje ma to, pretože je to veľmi stereotypný pohľad na realitu. Akonáhle sa však trochu upokoja a sú na hodine viac v pohode, zrazu začnú opisovať niečo iné. Teraz je tou osobou, ktorá by im mohla ublížiť aj učiteľ, niekto koho poznajú, najlepší kamarát, niekto z rodiny či niekto, koho rodičia vnímajú ako dôveryhodného – a mala by si mu dôverovať aj ty. V podstate majú deti prehľad o tom, kto by im mohol ublížiť, no majú v sebe zakorenené stereotypy ich rodičov. Taktiež vykazujú správanie, ktoré ich rodičia naučili, napr.: “musíš byť VŽDY milá, nemôžeš kričať, vždy odpovedz keď sa ťa pýtajú, možno to tak nemyslel”. Preto sa deti často ocitnú zakliesnené medzi tým, čo ich rodičia učia a tým, čo by naozaj v danej situácii chceli spraviť. Inými slovami, ocitnú sa v situácii, kde chcú veriť svojim inštinktom, no sú učené to ignorovať, aby neboli neslušné, lebo to sa predsa nepatrí.
Pri dospelých ľuďoch je to iné. Už sú hlboko v partnerských vzťahoch, alebo vo vzťahoch ako takých a zrazu si uvedomia, že sú pasívnejší ako by mohli byť, že sú šikanovaní, no doteraz nemali možnosť inak na situáciu reagovať, alebo si neuvedomili schopnosť a možnosť povedať jednoduché “nie”. Učia sa nové spôsoby ako asertívne povedať “nie”. Ženy, ktoré mi na kurzy chodia, vlastne austrálske ženy vo všeobecnosti, sú nezávislé, majú prácu, sú matkami, cestujú, majú príjem, no stále existuje niečo, čo im chýba – schopnosť nájsť vnútornú silu a uvedomiť si svoje možnosti. Na kurzoch prechádzame rôznymi scenármi kde hráme situácie, v ktorých môžeme cvičiť verbálne techniky. Čo je prirodzené alebo funguje pre jednu ženu však nemusí fungovať pre ostatné a každá je na inom stupni osobného rastu – niektoré sú pasívnejšie, pre iné je ľahšie presadiť sa. Každopádne, vždy mi povedia: “Kiežby som sa toto naučila už dávno”.
Učíš ESD aj chlapcov?
Verím tomu, že násilie nepozná pohlavie. Ľudia páchajú násilie rovnako na ženách a mužoch a taktiež poznáme rôzne typy a úrovne násilia. V rámci trošku iných kurzov pracujem aj s chlapcami, no momentálne sa nenachádzam v pozícii, že by som mohla učiť ESD mužov. Každopádne, existuje silný dôvod učiť ESD nielen ženy a deti, a preto je teraz takýto program pre mužov vo vývoji.
Máš aj titul z psychológie. Aplikuješ znalosti z tohto odboru vo výučbe ESD?
Časť každej mojej hodiny ide ruka v ruke so psychológiou. Máme napríklad veľa diskusií o tom, čo znamená, keď niekomu povieme “áno”, no v skutočnosti chceme povedať “nie”. Taktiež sa za pomoci riadených meditácií vraciame do momentov, kedy sme sa cítili silní a hrdí, aby sme si na ne vedeli v kritických situáciách spomenúť. Čiže ak študentky a študenti necítia, že majú hodnotu, že sú hodní obrany, že nemajú dostatok rešpektu či lásky voči sebe samým, začnem s nimi pátrať po skutočnej podstate týchto pocitov a pomôžem im to analyzovať. Ide o to im ukázať, že na svete sú iné možnosti, ako riešiť situácie. Nechceme, aby boli obeťami vlastných myšlienok – chceme im dodať silu.
Veľmi ma na tebe fascinuje tvoja práca s deťmi so špeciálnymi potrebami, hlavne s deťmi s poruchami autistického spektra. Ako im pomáhaš?
Pri týchto deťoch trvá minimálne šesť hodín, kým si vybudujeme dôveru. Hráme sa hry, začnem používať ESD jazyk, bavíme sa o veciach, ktoré sa im páčia, aby som porozumela svetu, v ktorom žijú oni. Akonáhle si vybudujeme dôveru, som schopná lepšie chápať to, čo v živote oceňujú. Napríklad jeden mladý muž miluje zvieratá. Tak som zapracovala zvieratá do ESD princípov – ako sa škorpión môže brániť? Prečo by sa mal brániť? Ako sa môže škorpión brániť proti levovi alebo slonovi? Takýmto spôsobom som mohla racionalizovať princípy sebaobrany spôsobom, ktorému rozumie a pomôcť mu uvedomiť si, že sebaobrana je v poriadku. Desil sa hluku, kričiacich a nahnevaných ľudí. V jeho mysli zvýšenie hlasu alebo fyzická sebaobrana znamenali niečo zlé – dokonca do takej miery, že mu to spôsobovalo veľa stresu a úzkosti. Podarilo sa mi ukázať mu, že je v poriadku brániť sa, presne tak, ako to robia zvieratá. Museli sme skrátka pre neho znormalizovať sebaobranu. Začali sme rozhovormi, do ktorých sme postupne pridali zosilnenie hlasu a povel “NIE” s mierne zdvihnutými rukami až bol nakoniec schopný udrieť rukou, či kopnúť kolenom. Navyše, už si to vedel zdôvodniť, pretože sa naučil, že má právo použiť svoje telo na sebaobranu.
Na druhej strane spektra som mala študenta, ktorý je, naopak, veľmi vokálny, hlučný a fyzický. Musela som s ním preto pracovať opačným spôsobom. Veľmi rád sa hrával počítačové hry, tak som použila postavičky v týchto hrách, aby som ho naučila ako sa spojiť s inými a pochopiť ich. S jeho pomocou sa snažíme nájsť miesto v spoločnosti, kde je v poriadku sa obrániť a pritom mať kontrolu nad svojím hnevom a emóciami. V prípade, že sme veľmi vokálni alebo agresívnejší, náš cieľ je nájsť spôsoby komunikácie, ktoré nezastrašujú iných. Autizmus u neho spôsobuje, že nevidí problém s nedostatkom empatie. Nemá dostatočne vyvinuté vnímanie a pochopenie empatie, ktorá je nutná na to, aby rozumel, ako jeho správanie ovplyvňuje ostatné deti. Tie ho potom odmietajú pozývať na rôzne miesta a nechodia s ním von, čím je jeho sociálne učenie limitované.
Okrem všetkého čo robíš si navyše aj mama dvoch skvelých dievčat. Učila si ich ESD?
Napriek tomu, že moje dcéry sa narodili do rodiny bojových umení, pretože aj ich otec je majster bojového umenia, NIKDY ich takáto cesta nelákala. Napriek tomu som sa snažila ich učiť princípy ESD už od malička, bez toho aby som vedela, že sa to tak volá. Obe sú presvedčené, že majú veľa schopností vysporiadať sa s nežiadúcimii situáciami.
Čo by si odporučila rodičom, ktorí chcú svojim deťom dodať silu, aby sa za seba postavili a vedeli sa obrániť?
Ako rodič by som povzbudila ostatných rodičov, aby viedli otvorené diskusie o tom, čo je správne a čo nie, aké možnosti ich deti majú a čo by spravili oni na mieste ich detí, napríklad v prípade, keď sa nemôžu fyzicky brániť. Je dôležité im dať vedieť, že majú právo povedať “nie”, najmä (no nie len) teraz počas obdobia Vianoc. Upokojiť ich, že sa nemusia bozkávať s každým členom rodiny, že nemusia sedieť Santovi na kolenách ak nechcú. Naučte ich rôzne stratégie, pýtajte sa ich ako strávili deň, zaujímajte sa aj o ich chvíle s najbližšími priateľmi. Rozprávajte sa o možnostiach aké majú, keď ich konfrontuje niekto opitý – nemusia tam zostať, počúvať alebo sa zapájať. Môžu hneď odísť. No predovšetkým je dôležité, aby rodičia začali kriticky uvažovať nad ICH VLASTNÝMI technikami, stratégiami, myšlienkami či postojmi, aby boli schopní sa neustále zlepšovať a zvládať rôzne situácie viacerými spôsobmi. Nemôžeme predsa nikoho naučiť niečo nové pokiaľ je dotyčný presvedčený o svojej neomylnosti a myslí si, že jeho reakcie sú na 100 percent primerané. Pokiaľ ale niekto nie je ochotný zmeniť sa alebo nevidí možnosť stať sa lepšou verziou seba samého, sú tu ESD techniky a komunika, ktoré mu poskytnú potrebnú podporu.
